O sudcovskom amen vyhývať sa rozhodnutiam

Vydané 18. 6. 2015 o 17:01 Autor: Jana Dubovcová

Autorka je verejná ochrankyňa práv a bývalá sudkyňa.

Prístup Ústavného súdu k podaniam verejného ochrancu práv ukazuje, že väčšie umenie je zbaviť sa veci bez rozhodnutia.

Od Ústavného súdu sa v demokratickom a právnom štáte oprávnene očakáva, že starostlivo zváži argumenty verejného ochrancu práv a rozhodne, či zákon (jeho ustanovenie) je, alebo nie je spôsobilý zasiahnuť do základných práv a slobôd, pretože jeho rozhodnutie o tejto otázke je vo verejnom záujme. Naopak, neočakáva sa, že Ústavný súd upriami svoju energiu, a to aj opakovane, na to, aby za pomoci vykonštruovaných a právne neodôvodnených procesných požiadaviek na podania verejného ochrancu práv obmedzil jeho možnosť obracať sa na Ústavný súd.

Aj na základe anonymu

Verejný ochranca práv môže podľa zákona o verejnom ochrancovi práv konať na základe podnetu, anonymného podania aj z vlastnej iniciatívy. Na porušenie základného práva teda môžu upozorniť ľudia aj anonymne.

Ak pri vybavovaní podnetu zistí, že zákon, iný všeobecne záväzný právny predpis alebo vnútorný predpis vydaný orgánom verejnej správy porušuje základné práva a slobody osôb, zákon mu ustanovuje možnosť príslušnému orgánu podať podnet na zmenu, zrušenie tohto predpisu a príslušnému orgánu ukladá povinnosť, aby ho do dvadsiatich dní upovedomil o opatreniach, ktoré na základe jeho podnetu vykonal.

Spoločne chrániť práva

Zákon ustanovuje aj to, že verejný ochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody, alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej dohody, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, môže podať návrh na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.

Poslaním oboch ústavných orgánov, verejného ochrancu práv a Ústavného súdu, je ochraňovať základné práva a slobody osôb. Ich úlohy sú však rozdielne. Zatiaľ čo úlohou verejného ochrancu práv je predkladať na posúdenie pochybnosti, či je ochrana základných práv a slobôd v právnych predpisoch skutočne zabezpečená dostatočne, úlohou Ústavného súdu je predložené pochybnosti vyjasňovať.

Oba orgány tak svojou činnosťou prispievajú k ochrane základných práv a slobôd – jeden predkladaním pochybností a druhý ich vyjasňovaním a rozhodovacou činnosťou.

Ako sa vyhnúť rozhodovaniu

Nemôžem si pomôcť, ale súčasná situácia mi pripomína školenia sudcov všeobecných súdov, na ktorých nás ešte v osemdesiatych rokoch minulého storočia skúsení sudcovia vyšších všeobecných súdov školili, že šikovný procesualista (rozumej odborník na procesné právo) dokáže z procesných dôvodov nepustiť do ďalšieho konania z desiatich návrhov na začatie konania aspoň päť alebo šesť.

To znamená, že konanie sa skončí bez toho, aby sa muselo o podstate návrhu alebo žaloby rozhodnúť. Sudcovia učili sudcov, ako sa právne čistým spôsobom vyhnúť rozhodovaniu a rozhodnutiu, teda tomu, čo tvorí podstatu súdnej moci. Myšlienka ako sa „zbaviť veci“ bez rozhodnutia tu zrejme ešte stále žije.

Zdroj: komentár denníka SME