Dnes sme si pripomenuli strašnú tragédiu z konca druhej svetovej vojny, kedy vojaci brutálne zavraždili 26 Rómov, ktorí boli v zaisťovacom tábore v Dubnici nad Váhom. Kvôli neľudským podmienkam, nedostatočnej hygiene a nedostatku liekov sa tam začiatkom roka 1945 rozmohli rôzne choroby, medzi nimi aj škvrnitý týfus, ktorý prerástol do epidémie. Vojaci sa rozhodli situáciu riešiť radikálne, a to odvezením rómskych mužov a žien do areálu zbrojovky, kde ich v dopredu vykopanej jame povraždili.
Táto udalosť spolu s rómskym holokaustom boli vyvrcholením dlhých rokov ostrakizovania a nenávistných prejavov voči tejto minorite. Predchádzali mu útoky na rómsku komunitu, ich postupné vylúčenie na okraj spoločnosti a odňatie ich ľudskej dôstojnosti. Strach a nedôveru vo väčšinovom obyvateľstve ešte utvrdzovali pseudovedecké štúdie, ktoré hovorili o menejcennosti rómskeho obyvateľstva a tiež vyhlášky, ktoré obmedzovali ich slobodný pohyb v mestách a obciach.
Odkaz rómskeho holokaustu má veľkú silu aj dnes. Pripomína nám, že musíme chrániť práva menšín a snažiť sa integrovať ich do života spoločnosti, pretože sú jej právoplatnou súčasťou. Snažme sa o viac porozumenia, solidarity a ľudskosti voči marginalizovaným skupinám. Je to dôležité hlavne v tomto čase, kedy sa prejavy neznášanlivosti objavujú stále častejšie a hlasnejšie. Jednou z výziev sa pre nás dnes stáva zvyšovanie dôvery v štát a v štátne inštitúcie, ktoré by mali chrániť základné ľudské práva a slobody. Je nesmierne dôležité si uvedomiť, že na mieste obetí sa môžeme kedykoľvek ocitnúť aj my sami. Musíme teda apelovať na štátne zložky, ktoré by nás mali chrániť, aby si svoju prácu vykonávali poctivo a spravodlivo.
Obetiam rómskeho holokaustu patrí naša úcta. Ma bisteren!