Verejný ochranca práv nevykonáva pôsobnosť nad rozhodovacou činnosťou a postupmi Generálnej prokuratúry SR. Preto nebude posudzovať postup a rozhodnutie v danej veci.
Verejný ochranca práv však pevne verí, že príslušné štátne orgány v Slovenskej republike naplnia ľudskoprávne záväzky vo vzťahu k obetiam pandémie COVID-19 a k ich rodinám.
To, že verejný ochranca práv nevykonáva pôsobnosť nad rozhodovacou činnosťou Generálnej prokuratúry SR však neznamená, že sa verejný ochranca práv téme pandémie COVID-19 nevenuje.
Verejný ochranca práv je v čase vyhlásenej mimoriadnej situácie, resp. núdzového stavu tým orgánom, ktorý stráži mantinely pri obmedzovaní základných práv zo strany štátu. Dbá na to, aby obmedzenia základných práv, s ktorými prichádza zákonodarná a výkonná moc, boli prijímané len v nevyhnutnej miere, vzhľadom na sledovaný cieľ. Počas pandémie COVID-19 bolo cieľom prijímaných opatrení ochrana života a zdravia a moja predchodkyňa upozorňovala dotknuté orgány na prípady, kedy zásah do základných práv bol neprimeraný.
Príkladom bola povinná štátna karanténa, o ktorej rozhodoval na základe návrhu bývalej verejnej ochrankyne práv Ústavný súd SR a ten konštatoval rozpor s Ústavou SR.
Keďže právo na zdravie a právo na poskytnutie zdravotnej starostlivosti sú základné práva, ktoré vyplývajú z Ústavy SR, verejný ochranca práv počas pandémie sleduje aj to, ako je zabezpečená realizácia týchto práv zo strany štátu.
Právo na poskytnutie zdravotnej starostlivosti totiž nie je možné obmedziť vyhlásením mimoriadnej situácie alebo núdzového stavu.
Napríklad v pripravovanej správe pre Národnú radu SR o činnosti za rok 2022 bude o. i. spomenuté, že predchodkyňa verejného ochrancu práv pani profesorka Patakyová sa zaoberala podnetom manželky obvineného, ktorý sa počas výkonu väzby nakazil ochorením COVID-19 a ktorému neskôr, žiaľ, podľahol. Počas výkonu väzby bol obvinený najprv v karanténe sledovaný ústavnými lekármi. Po tom ako sa uňho potvrdilo ochorenie COVID-19 sa však jeho zdravotný stav začal postupne zhoršovať natoľko, že bol prevezený na pľúcne oddelenie väzenskej nemocnice v Trenčíne. Aj po premiestnení do väzenskej nemocnice sa však jeho stav naďalej zhoršoval. Preto bolo potrebné napojiť ho na umelú pľúcnu ventiláciu. Fakultná nemocnica v Trenčíne ale v tom čase nemala voľné lôžko s umelou pľúcnou ventiláciou. Po zhodnotení podnetu verejná ochrankyňa práv konštatovala, že v druhom roku boja s pandémiou už malo Ministerstvo zdravotníctva SR (ďalej len „ministerstvo zdravotníctva“) dostatok informácií, na základe ktorých bolo možné predvídať ďalší vývoj pandémie. Na základe nich malo ministerstvo zdravotníctva včas prijať opatrenia nielen pre usmernenie poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ale aj zabezpečiť personálne a materiálno-technického vybavenie jednotlivých zdravotníckych zariadení.
Odborné usmernenie ministerstva zdravotníctva, ktoré reagovalo na obmedzené kapacity zdravotníctva z dôvodu pandémie ochorenia COVID-19 ale vstúpilo do platnosti až dňa 15. marca 2021. Takýto postup ministerstva zdravotníctva považovala verejná ochrankyňa práv za oneskorený, keďže vyčerpanie kapacít lôžok umelej pľúcnej ventilácie nastalo už oveľa skôr. Aj obvinený podľahol chorobe COVID-19 pred prijatím odborného usmernenia ministerstva zdravotníctva.
V dôsledku nesprávneho manažmentu poskytovania zdravotnej starostlivosti tak došlo k porušeniu základného práva na ochranu zdravia manžela podávateľky. O výsledkoch, ku ktorým dospela verejná ochrankyňa práv, bolo informované ministerstvo zdravotníctva, Ministerstvo spravodlivosti SR a Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže. Verejná ochrankyňa práv apelovala, aby bol všetkým pacientom zabezpečený prístup k zdravotnej starostlivosti, ktorý si vyžaduje ich zdravotný stav. Na tieto zistenia však žiaden z oslovených orgánov nereagoval.