Dňa 12. júla 2024 som navštívil predsedníčku Súdnej rady Slovenskej republiky Marcelu Kosovú. Súdna rada, ako aj inštitút verejného ochrancu práv, píšu na Slovensku rovnako dlhú históriu, keďže oba tieto orgány vznikli v roku 2001. Predsedníčke som vyjadril názor, že obe inštitúcie, vrátane súdnictva Slovenskej republiky, považujem za významné zložky moci v štáte, ktoré bdejú nad dodržiavaním ľudskoprávnych štandardov v Slovenskej republiky.
Tieto štandardy exekutíva musí rešpektovať. Význam fungovania zložiek štátnej moci akými sú verejný ochranca práv a súdnictvo, sa mi potvrdilo počas 19-mesačného mandátu, ktorý som doposiaľ vykonal. Moje večerné a neohlásené návštevy policajných staníc, väzníc, miest, kde sú zaistení cudzinci či návštevy psychiatrických oddelení sú metódy, s ktorými som, ako ombudsman v teréne, začal pracovať.
Pokiaľ ide napríklad o ľudí v policajnej moci (t. j. v cele policajného zaistenia alebo v určenom priestore), tak k nim prichádzam v momente, keď sa súdna moc ešte nezačala zaoberať osudom človeka. Ide o človeka, ktorý nemusí byť ani len obvinený, nehovoriac o jeho obžalobe. Som tam od momentu obmedzenia osobnej slobody človeka až do času, keď súdnej moci človeka predvedú, aby o jeho slobode súdna moc, t. j. sudca pre prípravné konanie, ďalej rozhodla. Som pri ňom tých prvých 48 hodín, keď je v stiesnených priestoroch, mimo rodiny, v skromných pomeroch a niekedy, ako ukázalo moje pozorovanie, aj pri teplote 30,9 stupňov Celzia.
Som pri človeku:
keď je zavretý v malej cele,
keď mu bezdôvodne odoberajú dioptrické okuliare,
keď je časovo dezorientovaný lebo nemá prístup k hodinkám,
keď nemôže telefonovať s rodinou,
keď musí podstúpiť jednokrokovú a degradujúcu prehliadku tela (t. j. vyzliecť sa donaha),
keď nemá výhľad na denné svetlo,
alebo keď nemá naplnené ani len minimálne právo na jednu hodinovú vychádzku.
Veľmi sa teším na spoluprácu so Súdnou radou Slovenskej republiky.
