Uplynuli už štyri roky od chvíle, keď Rusko vojensky napadlo Ukrajinu. Štyri roky plné utrpenia, strachu, strát a systematického porušovania ľudských práv. Štyri roky, ktoré navždy zmenili životy miliónov ľudí a zasiahli aj bezpečnosť i hodnotové ukotvenie celej Európy.

Agresia Ruskej federácie predstavuje dlhodobé a závažné porušovanie medzinárodného práva aj základných, elementárnych pravidiel ľudskosti. Útoky na civilné objekty, energetickú infraštruktúru či obytné oblasti sú neospravedlniteľné.

Najväčšiu cenu však opäť platia nevinní — najmä deti. Deti, ktoré prišli o rodičov, domovy, bezpečie aj detstvo. Deti, ktoré namiesto hier poznajú sirény, úkryty a strach. Pravidelne dostávam informácie od ukrajinských partnerských ombudsmanských inštitúcií o násilných deportáciách a únosoch detí z okupovaných území. Je to mimoriadne bolestivé čítanie, ktoré nemožno ignorovať.

Minulý rok som dostal žiadosť od ukrajinskej matky, aby som pomohol s návratom jej syna z ruského vojnového zajatia na Ukrajinu. Vo svojej žiadosti poukázala na úspechy tureckého ombudsmana, ktorému sa vďaka neutrálnym bilaterálnym aktivitám podarilo pomôcť pri výmene vojnových zajatcov a návrate ukrajinských detí oddelených od rodičov, ktoré boli premiestnené na územie Ruskej federácie.

Svedomie mi nedovolilo formálne odložiť podnet tejto matky. Namiesto toho som sa rozhodol využiť svoje medzinárodné kontakty a pokúsiť sa začať rokovania o pomoci konkrétnym ľuďom. Biblická múdrosť hovorí: „Kto zachráni jediný život, zachráni celý svet; kto zničí jediný život, zničí celý svet.“

Ľudské práva a dôstojnosť každého individuálneho života predstavujú pre mňa najcennejšie princípy. Preto som sa pustil do práce s cieľom aspoň zistiť možnosti, ako možno tento cieľ dosiahnuť.

Počas Medzinárodného ombudsmanského sympózia v azerbajdžanskom Baku som využil priestor na bilaterálne stretnutia, ktorý vytvorila azerbajdžanská ombudsmanka Sabina Aliyeva.

Absolvoval som rokovanie s ombudsmanom Tureckej republiky Mehmetom Akarcom, ktorý mi osobne predstavil svoje skúsenosti so sprostredkovaním výmeny vojnových zajatcov a návratu ukrajinských detí. Zároveň som mal pracovné stretnutie aj s vedúcim odboru medzinárodnej bilaterálnej spolupráce na Úrade komisára pre ľudské práva Ruskej federácie.

Aj preto som prijal zodpovednosť stať sa kontaktným bodom v rámci iniciatívy Bring Kids Back a aktívne podporujem úsilie smerujúce k návratu ukrajinských detí z územia Ruskej federácie späť k ich rodinám a do vlasti.

O svojom zámere som rokoval s ukrajinským ombudsmanom Dmytrom Lubinetsom. Zároveň som o ňom informoval aj prezidenta Ukrajiny Volodymyra Zelenského, ministra zahraničných vecí Sybihu a ukrajinského veľvyslanca na Slovensku pána Kastrana.

Zároveň som podpísal memorandum o spolupráci s nadáciou Emily Foundation, ktorá sa dlhodobo a systematicky venuje návratu unesených detí. Ochrana práv detí patrí medzi najzákladnejšie civilizačné povinnosti — a v čase vojny to platí dvojnásobne. Ide o záväzok voči budúcnosti, ktorý nemožno odkladať.

Vojna na Ukrajine nie je len konfliktom medzi dvoma štátmi. Je to útok na hodnoty, na ktorých stojí demokratický svet. Na ľudskú dôstojnosť, slobodu, bezpečie a právo žiť v mieri.

Myslím na všetkých, ktorých táto vojna zasiahla. Na tých, ktorí museli opustiť svoje domovy a hľadať ochranu v iných krajinách, aj na tých, ktorí zostali a denne čelia nebezpečenstvu.

Chcem zároveň ubezpečiť všetky občianky a občanov Ukrajiny, ktorí dnes žijú na území Slovenskej republiky, že inštitút verejného ochrancu práv je tu aj pre nich. Ochrana ľudských práv nesmie mať hranice.

[Popis pre osoby so zrakovým znevýhodnením: Na fotke je uvedený nadpis a logo verejného ochrancu práv vo vizuálnej identite verejného ochrancu práv]