Zverejňujeme plné znenie odpovedí na novinárske otázky Denníku Štandard k článku: „Drucker vytvára v otázke zmeny pohlavia na vysvedčeniach chaos. Ombudsman to potvrdil“.
Konkrétna právna úprava vydávania náhradných dokladov osobám po zmene mena a priezviska vo vzťahu k základným a stredným školám aktuálne v zákone č. 245/2008 Z. z. (alebo aj v zákone o štátnej správe v školstve prípadne iných predpisoch týkajúcich sa ZŠ a SŠ) zatiaľ absentuje. V zákone o vysokých školách je možnosť vydávania náhradných dokladov pre osoby po zmene mena alebo priezviska z dôvodu zmeny pohlavia umožnená od roku 2018. Ministerstva sme sa pýtali na to, čo je dôvodom toho, že v prípade stredných a základných škôl táto možnosť upravená nie je, resp. aký by bol správny postup základnej alebo strednej školy v prípade, že o vydanie náhradného dokladu osoba, ktorá prešla tranzíciou, požiada.
Ministerstvo sa vyjadrilo, že školský zákon neumožňuje škole vydať iný doklad ako pôvodné vysvedčenie. Argumentuje pri tom § 18 ods. 7 školského zákona, podľa ktorého: „V dokladoch o získanom vzdelaní je zakázané opravovať údaje.“ Tiež argumentuje tým, že vysvedčenie resp. odpis vysvedčenia sa vyhotovuje z pedagogickej dokumentácie, ktorá je súčasťou registratúry škôl a následne aj archívnym dokumentom – a podľa zákona o archívoch musia byť údaje v odpisoch zhodné s archívnym dokumentom bez akejkoľvek zmeny. Na to, aby škola mohla vydať náhradný doklad, je podľa ministerstva potrebná legislatívna zmena, pričom za posledné 4 roky to bolo obsahom už niekoľkých legislatívnych procesov – LP/2021/105, LP/2020/562 a najnovšie aj vládneho návrhu zákona o financovaní základných a stredných škôl, ktorý síce prešiel na poslednej schôdzi parlamentu, ale pozmeňovacím návrhom bol bod týkajúci sa náhradných dokladov vypustený.
V marci 2024 sme ministerstvo konfrontovali s rozhodnutím Okresného súdu v Lučenci (sp. zn. 5C/24/2021, IČS 6621202349), ktorý zaviazal strednú školu vydať žalobcovi doklady o absolvovaní stredoškolského štúdia na nové identifikačné údaje.
Ministerstvo naďalej trvalo na tom, že je potrebná legislatívna zmena. K rozsudku sa vyjadrilo tak, že právne predpisy vydávanie náhradných dokladov zatiaľ neumožňujú, ale pokiaľ v konkrétnom prípade rozhodne súd, že škola má povinnosť doklad vydať, tak je daná škola týmto rozhodnutím viazaná. Keďže však rozhodnutia súdov v osobitných prípadoch nemajú všeobecnú záväznosť, tak nemôžu toto rozhodnutie brať do úvahy vo vzťahu k iným žiadateľom.
Medzi argumentáciou súdu a ministerstva je rozpor týkajúci sa článku 154c ústavy, súd totiž tvrdí:„28. (…)súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že v zmysle Čl.154c Ústavy Slovenskej republiky je Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. V zmysle konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky k Čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky predstavujú Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a judikatúra naň sa vzťahujúca, pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice na výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy základných práv a slobôd zakotvených v druhej hlave Ústavy Slovenskej republiky, a tým normujú rámec, ktorý tieto orgány v konkrétnom prípade nemôžu prekročiť. Navyše Európsky súd pre ľudské práva pri niekoľkých príležitostiach konštatoval porušenie článku 8 Dohovoru v prípadoch transsexuálov.
V prípade Christine Goodwin proti Spojenému kráľovstvu, veľká komora uviedla ,,Súd v zásade požaduje, aby štáty oficiálne uznali zmenu pohlavia vo všetkých ohľadoch, minimalizovali ťažkosti ktoré transsexuáli môžu v spoločnosti prežívať a vyhli sa akýmkoľvek náznakom negatívnych stereotypov“. Hoci Európsky súd pre ľudské práva nikdy nekonštatoval, že transsexuáli majú právo na zmenu pohlavia, v prípadoch štátov ktoré však chirurgickú zmenu pohlavia vo svojom právnom poriadku umožňovali, uviedol, že tieto majú prijať legislatívu umožňujúcu zmenu aj v úradných dokumentoch (pozri napríklad rozsudok L. c/ Litva z 11. septembra 2007).
29. Vzhľadom na vyššie uvedené princípy obsiahnuté v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva má súd za to, že tieto priznávajú žalobcovi väčší rozsah práv ako slovenská právna úprava. Nie je preto možné stotožniť sa s takým právnym názorom, že údaje na dokladoch o absolvovaní štúdia nie je podľa platnej legislatívy možné meniť. Ústavný príkaz obsiahnutý v Čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky umožňuje orgánu verejnej moci v tomto ohľade vyhovieť žalobcovi a vydať mu zmenené doklady o ukončení stredoškolského štúdia. V opačnom prípade by došlo k neoprávnenému zásahu do jeho súkromného života tak, ako ho vykladá judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalovaný vo svojom vyjadrení netvrdil žiadne významné faktory verejného záujmu, ktoré by mohli prevážiť záujmy žalobcu na odstránení negatívnych dôsledkov súvisiacich so zmenou jeho pohlavia a žiadne takéto ciele verejného záujmu nie sú známe ani súdu.“
S touto argumentáciou ministerstvo nesúhlasí. Podľa neho na to, aby sme mohli priamo aplikovať ustanovenia medzinárodných zmlúv, musia byť tieto dostatočne jasné, špecifické a súčasne na ich aplikáciou nie je potrebný ďalší vnútroštátny právny predpis, to pri vydávaní náhradných dokladov naplnené nie je.
Keďže existuje explicitná právna úprava, ktorá vydávanie dokladov o ukončenom vzdelaní so zmenenými údajmi neumožňuje, ministerstvo trvá na tom, že nemôže školy usmerňovať tak, aby postupovali v rozpore s výslovným znením zákona.