Verejná ochrankyňa práv Jana Dubovcová vyjadrila svoj postoj k otázkam referenda vypísaného na 7. februára 2015 vzhľadom na zvýšený záujem médií a verejnosti. Tlačová konferencia sa konala 22. januára v priestoroch Kancelárie verejného ochrancu práv.

Novinárom a novinárkam poskytla verejná ochrankyňa práv dokument, v ktorom na základe faktov a argumentov zhrnula svoje stanovisko k jednotlivým referendovým otázkam a k samotnému blížiacemu sa referendu. Po tlačovej konferencii materiál sprístupnila verejnosti, jeho úplné znenie si môžete prečítať nižšie. Ako verejná ochrankyňa práv uviedla a zaznačila na mape, manželstvo alebo registrované partnerstvo homosexuálnych párov umožňujú takmer všetky európske štáty.

Postoj verejnej ochrankyne práv Jany Dubovcovej k vypísanému referendu na 7. februára 2015

Referendom sa rozhoduje o dôležitých otázkach verejného záujmu.

Ochrana manželstva ako zväzku muža a ženy:

Manželstvo bolo upravené  už od roku 1811 vo Všeobecnom rakúskom občianskom zákonníku ako zväzok muža a ženy na zmluvnom základe. Zákonník upravoval jeho uzavretie, obsah, rozluku a na území Čiech to takto platilo do roku 1919 (sobáš podľa konfesie, fakultatívny občiansky sobáš, rozluka iba nekatolíckych manželstiev).

V Uhorsku bolo manželstvo upravené tiež na zmluvnom základe ako zväzok muža a ženy Uhorským manželským zákonom XXXI. od roku 1894. Už vtedy bol v Uhorsku uzákonený povinný občiansky sobáš a rozlučiteľné boli všetky manželstvá. Takto to platilo do roku 1919. V roku 1919 bol v ČSR prijatý manželský zákon, ktorý odstraňoval právny dualizmus v tejto citlivej oblasti (v Česku platil Všeobecný rakúsky občiansky zákonník, ktorý umožňoval uzavretie manželstva na zmluvnom základe podľa konfesíjneho hľadiska a fakultatívne uzavretie občianskeho sobáša a rozluka manželstva bola dovolená iba nekatolíckym manželstvám. V Uhorsku platil Uhorský manželský zákon, ktorý ukladal povinný občiansky sobáš, manželstvo bolo na zmluvnom základe a rozluka platila pre všetky manželstvá.

Podľa oboch úprav bolo manželstvo zväzok muža a ženy. Zákon o rodine z roku 1919 upravil možnosť fakultatívneho sobáša muža a ženy buď pred orgánom cirkvi podľa náboženskej konfesie, alebo pred orgánom štátu ako občiansky sobáš. Rozlučiteľné boli všetky manželstvá. Rozluka neznamenala zánik manželstva, iba možnosť žiť oddelene. Aj zákon o rodine z roku 1949 upravoval manželstvo ako zväzok muža a ženy, rovnako ako všetky ostatné nasledujúce právne úpravy až dodnes.

 To, čo je v súčasnosti rozhodujúce pre trvanie manželstva a ním založenej rodiny, nie je znenie právnej definície manželstva, ale vôľa manželov spolu žiť. Čelíme faktu, že manželia a to aj tí, ktorí manželstvo uzavreli z vlastnej vôle pred orgánom cirkvi ako cirkevný sobáš, aj tí, ktorí ho uzavreli pred orgánom štátu ako občiansky sobáš, sa viac ako v polovici uzavretých manželstiev z vlastnej vôle rozvádzajú.

Pretože manželstvo je zväzok muža a ženy a rozvádzajú sa muži a ženy, manželstvo ako spolužitie muža a ženy ohrozuje práve správanie sa mužov a žien k inštitútu manželstva a ich vzťah k nemu, k jeho hodnote.

V mojej dlhoročnej praxi sudkyne, poslankyne a verejnej ochrankyne práv  sa na mňa obracali jednotlivci a aj občianske združenia dlhodobo pôsobiace v oblasti ochrany rodiny a detí. Poukazovali na veľké, a v praxi reálne, existujúce problémy v oblasti ochrany rodiny. Riešili problémy ohľadne možností rodičov – otcov, ktorí chceli, aby im bol po rozvode manželstva umožnený rovnaký podiel na výchove detí ako matke a problémy s postupom úradov v oblasti ochrany práv dieťaťa. Poukazovali na ťažkosti s vykonávaním súdnych rozhodnutí o styku rodičov s deťmi, na neexistenciu úpravy striedavej starostlivosti o deti po rozvode manželstva, neskôr na problémy s jej uplatňovaním v praxi, na problém akceptácie výchovy dieťaťa oboma rodičmi a nie iba jedným z nich, na problém platenia a vymáhania výživného pre deti, veľmi často sa sťažovali na nedostatok pružnosti právnej úpravy a jej realizácie a na viac formálnu, než skutočnú pomoc štátu rodine.

Takéto témy sa objavili až koncom roka 2013. Verejnosti ich predostrelo občianske združenie zaregistrované koncom roka 2013, ktoré je aj iniciátorom petície na vyhlásenie referenda. Relevantným spôsobom takto vyjadrili a vyjadrujú svoje obavy o existenciu tradičnej rodiny založenej manželstvom muža a ženy, ktorá sa skladá z otca, mamy a dieťaťa a ochraňujú tradičné hodnoty, na ktorých je postavená naša spoločnosť, lebo sa obávajú, že ich stratíme, opustíme.

Myslím si, že ich obavy možno vznikli v súvislosti s diskusiami o pripravovanej dlhodobej stratégii Slovenskej republiky v oblasti ochrany základných práv a slobôd.

K ich obavám vo vzťahu k manželstvu považujem za dôležité uviesť :

Nepociťujem obavu iniciátorov petície za vyhlásenie referenda, že tradičná rodina by bola ohrozená, ak by sme v Slovenskej republike umožnili, aby pred orgánom štátu súhlasným verejným vyhlásením snúbenci rovnakého pohlavia v prítomnosti dvoch svedkov vyhlásili, že uzavierajú manželstvo, a teda, že sú si rovní v povinnostiach, aj právach, že sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie. Naopak, som presvedčená o tom, že takýto krok by iba zvýraznil hodnotu manželstva ako inštitúcie v spoločnosti, pretože ukazuje, že práve manželstvo je métou, ktorú chce dosiahnuť každý pár odhodlaný spolu stráviť život a založiť si rodinu. Takýto krok by pomohol, aby sa mohli stať aj tak v živote reálne existujúce spolužitia oficiálnymi, dal by im rovnocennú spoločenskú váhu, štátne uznanie, záväznosť, dôstojnosť, ale aj zodpovednosť za spolužitie voči sebe, aj spoločnosti.

Práve túžba po možnosti uzavrieť manželstvo dokazuje, že manželstvo ako štátom a spoločnosťou uznaná forma spolužitia má v očiach všetkých ľudí vysokú hodnotu, ktorou sa chcú riadiť. Nie je namierená proti tradičným hodnotám, ale naopak, je vyjadrením ich uznania. Práve preto si myslím, že ľudia, ktorí chcú žiť v usporiadanom vzťahu uznanom spoločnosťou, nie sú hrozbou pre hodnoty, na ktorých je naša spoločnosť založená a nikto z nich preto nemusí mať obavy, lebo sa k týmto hodnotám hlásia aj tým, že sa na nich chcú podieľať.

 Ak spoločnosť otvorí srdcia voči všetkým svojim členom a všíma si prioritne ich ľudské hodnoty a nie iba ich sexuálnu orientáciu,  posilňuje ju to, lebo sa zameria na to, čo je na človeku naozaj podstatné.

V súvislosti s manželstvom ako formou spolužitia by sme si mali vždy uvedomovať, že existujú dve štátom uznané formy jeho uzavretia – cirkevný sobáš a občiansky sobáš uzavretý pred orgánom štátu. Človek žijúci v demokratickej krajine si z nich môže vybrať.

Organizátori petície a ľudia, ktorí sa pod ňu podpísali sa nemusia báť o rodinu, pretože zo strany štátu by bolo neprípustné, aby zasahoval do cirkevných postupov a určoval cirkvi a veriacim všeobecne platnou právnou úpravou ako majú postupovať v otázkach uzatvárania a rozluky manželstva. Verejný ochranca práv by bol v takomto prípade prvý, kto by poukázal na porušovanie základných práv v čl. 24 našej ústavy. Aj z tohto dôvodu preto považujem za vylúčené, aby bolo možné zvonku ohroziť manželstvo, ktoré uzavrel muž a žena pred orgánom cirkvi a ich rodinu založenú takýmto manželstvom. Myslím si, že ľudia, ktorí podpísali petíciu a aj ostatní, ktorí sa tohto boja, nemajú dôvod na strach.

Osvojenie dieťaťa nie je základným právom. Nepatrí medzi základné práva osvojiteľa a podmienky osvojenia si ustanovuje každý štát podľa svojich podmienok.

Rozumiem obavám organizátorov petície, ktoré vyjadrili v referendovej otázke týkajúcej sa osvojenia detí. Ale ich obavy nezdieľam. Na Slovensku nehrozí osvojovanie detí skupinami osôb rovnakého pohlavia a naozaj sa toho nemusíme báť. Vôbec netuším, odkiaľ a na akom základe sa naraz v toľkých ľuďoch vzala táto obava z osvojovania detí skupinami osôb rovnakého pohlavia. Myslím si, že kým sa neobjavila v referendovej otázke, nikomu to neprišlo na um. Nezdieľam ani obavy iniciátorov petície za vyhlásenie referenda a ľudí, ktorí petíciu podpísali, že ak by sme umožnili osobnú starostlivosť a výchovu dieťaťa a jeho osvojenie aj osobám rovnakého pohlavia, porušíme týmto postupom práva dieťaťa na riadnu výchovu, starostlivosť a osobitnú ochranu.

 Pokúsim sa vysvetliť, prečo si myslím, že automatické odmietnutie takejto možnosti nepovažujem za správne a tiež, prečo by sme sa zmeny v inštitúte osvojenia nemuseli báť.

Právo vychovávať dieťa a starať sa oň patrí jeho rodičom a štát to rešpektuje, ak dieťa rodičov stratí alebo ho rodičia opustia, ak sa o dieťa nestarajú, vzdajú sa ho, nevedia sa o dieťa postarať, až vtedy zodpovednosť za výchovu a starostlivosť o dieťa preberie štát. Účelom právneho inštitútu osvojenia je zabezpečiť dieťaťu život v usporiadanej rodine a osobnú starostlivosť. Je to právny inštitút, ktorý je v právnom poriadku ustanovený pre ochranu práv dieťaťa. Podľa súčasnej právnej úpravy (§ 100 zák. o rod.) si maloleté dieťa môžu osvojiť manželia alebo jeden z manželov, ktorý žije s niektorým z rodičov dieťaťa v manželstve, alebo pozostalý manžel po rodičovi alebo osvojiteľovi dieťaťa. Maloleté dieťa si môže výnimočne osvojiť aj osamelá osoba, ak sú splnené predpoklady, že osvojenie bude v záujme dieťaťa.  Osvojiteľom sa môže stať len fyzická osoba, ktorá má spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, osobné predpoklady, najmä zdravotné, osobnostné a morálne, je zapísaná do zoznamu žiadateľov o osvojenie a spôsobom svojho života a života osôb, ktoré s ňou žijú v spoločnej domácnosti, zaručuje, že osvojenie bude v záujme maloletého dieťaťa. (§ 98 zák. o rodine).

Podľa našej právnej úpravy maloleté dieťa možno zveriť aj do náhradnej starostlivosti, a to manželom, jednému z manželov so súhlasom druhého manžela (§ 46 zák. o rod.) a do pestúnskej starostlivosti fyzickej osobe, ktorá spĺňa ustanovené predpoklady (§ 48 zák. o rod.)

Som si vedomá významu mužského a ženského vzoru v živote a vo výchove dieťaťa, ale všetci vieme, že deti to priamo v rodine takto vždy nemajú. Mnohé deti vychováva iba jeden z rodičov, starý rodič, iný príbuzný, dve osoby rovnakého pohlavia (čo je aj prípad matky dieťaťa, ktorá žije v spoločnej domácnosti so svojou matkou alebo otca dieťaťa, ktorý žije v spoločnej domácnosti so svojim otcom).  Pri osvojení, aj pri rozhodovaní o náhradnej starostlivosti, musíme prihliadať na to, čo je v najlepšom záujme konkrétneho dieťa. Na túto otázku neexistuje paušálna odpoveď, vždy to závisí od konkrétnych okolností, v ktorých sa dieťa nachádza.

Osvojenie dieťaťa párom – zrejme v tejto otázke mali jej autori na mysli pár rovnakého pohlavia:

Keďže jazykové vyjadrenie otázky pripúšťa aj inú možnosť, keďže „alebo“ je vylučujúce, môže táto formulácia znamenať aj to, že na jednej strane je pár a na druhej strane skupina osôb rovnakého pohlavia- buď pár alebo skupina osôb rovnakého pohlavia.

Naša právna úprava preferuje osvojenie dieťaťa manželmi a iba výnimočne môže súd určiť ako osvojiteľa jednotlivca.  V prípadoch, ak uchádzač o osvojenie dieťaťa je jednotlivec, právo by nemalo dávať možnosť orgánom štátu, aby rozhodovali o uchádzačovi o osvojenie bez ďalšieho skúmania jeho situácie, predpokladov na starostlivosť o dieťa a situácie detí, ktoré majú byť osvojené. A už vôbec by vo svojom práve nemal dávať svojim orgánom možnosť žiadateľa  o osvojenie odmietnuť alebo schváliť jeho žiadosť iba na základe jeho vonkajších pohlavných znakov a vonkajších pohlavných znakov osoby, ktorá s ním žije v spoločnej domácnosti, alebo na základe svojej úvahy o predpokladanej sexuálnej orientácii uchádzača o osvojenie (ako ju bude úradne zisťovať, keď platí ochrana súkromia?). Tiež bez toho, aby skúmal, čo je v tomto prípade v záujme a v prospech dieťaťa.

 V živote sú rôzne situácie a preto nie je vždy jednoduché zistiť, čo naozaj je v jeho najlepšom záujme. Predstavme si napríklad takúto situáciu:

 Žijete v šťastnom manželstve. Z celej rodiny už máte iba sestru. Je s Vami a Vašimi deťmi v úzkom kontakte od ich narodenia, máte s ňou výborný vzťah, aj ona má k Vám a Vašej manželke a k deťom výborný vzťah. Vaše deti svoju tetu milujú. Vaše deti sa stali sirotami, lebo ste spolu s manželkou neprežili dopravnú nehodu. Vaša sestra si po tejto tragédii chce Vaše deti osvojiť a aj ony to chcú. Ale nemôže, zákon jej to nedovoľuje. Dlhodobo žije v stálom vzťahu a v spoločnej domácnosti s inou ženou, ktorú tiež deti dobre poznajú a tiež ju majú rady. Nie je vydatá, lebo zákon uzavretie manželstva v takomto prípade nedovoľuje.

Čo myslíte, je to dobré a správne, že Vaše deti prídu o možnosť žiť s jediným členom rodiny, ktorý im ešte ostal a ktorého majú rady, lebo to zákon nedovoľuje? Zákon Vašej sestre neumožní uzavrieť manželstvo s jej životnou partnerkou a z dôvodu, že nežije v manželstve, jej neumožní osvojenie Vašich detí. Alebo jej ho umožní výnimočne ako jednotlivcovi, teda za predpokladu, že utají svoj trvalý vzťah a bude v úradnom konaní úspešne klamať. Ak si vaše deti osvoja cudzí ľudia- manželia a v matrike ich zapíšu ako rodičov, týmto prestáva byť vaša sestra s deťmi príbuzná.

Kto by podľa Vás mal vychovávať Vaše deti? Vaša sestra s partnerkou alebo úplne cudzí ľudia, pretože sú manželmi? Ako by ste rozhodli, čo je v tomto prípade lepšie pre Vaše deti, čo je v ich najlepšom záujme?

V najlepšom záujme je život s Vašou sestrou. Veď deti vedia, že k Vám vždy patrila, poznajú ju dôverne od svojho narodenia, vedia, že má v sebe kúsok z Vás, majú k nej citové puto. Neroztrhla by som ho, iba preto, že by ich vychovávala moja sestra s partnerkou rovnakého pohlavia.

 Som presvedčená o tom, že ak by sme umožnili uchádzať sa o osvojenie dieťaťa nielen manželom, jednému z manželov, pozostalému manželovi a výnimočne jednotlivcovi, ale umožnili by sme to aj páru rovnakého pohlavia, ktorý žije v trvalom zväzku, jednotlivcovi z takéhoto páru, ak spĺňa rovnaké zákonnom ustanovené predpoklady, ktoré musia spĺňať všetci osvojitelia, zvýšime možnosti každého dieťaťa, ktoré môže byť osvojené, aby sa  mohlo dostať sa do takej osobnej starostlivosti, ktorá je v jeho najlepšom záujme.

Štáty Holandsko, Švédsko, Španielsko, Veľká Británia, Škótsko, Írsko, Island, Belgicko, Nórsko, Dánsko, Francúzsko, Malta, Andora, Luxembursko povolili adopciu detí homosexuálom, Nemecko, Fínsko, Slovinsko, Rakúsko, Estónsko (od roku 2016) povolili osvojenie partnerovho dieťaťa. Tieto štáty naozaj nemôžeme hodnotiť ako štáty morálne rozvrátené a škodiace deťom, neuznávajúce tradičné hodnoty ako sú manželstvo a rodina založená manželstvom. Uznávajú ich. A zároveň uznávajú, že všetci ich občania majú rovnaké právo vybrať si spôsob svojho súkromného života. A uznávajú, že pokiaľ občania dodržiavajú všeobecne platné pravidlá, žijú usporiadaným a slušným spôsobom života a vedia vychovávať deti a postarať sa o ne, tak im umožnia osvojenie dieťaťa v prípade, ak je to v jeho prospech.  

Štát je nositeľom povinnosti zabezpečiť, svojím občanom právo na vzdelanie a na prístup k vzdelávaniu. Má povinnosť zabezpečiť možnosť pluralitného vzdelávania, samotné pluralitné vzdelávanie a prístup k takémuto vzdelávaniu na základe slobodného výberu občana.

 Podľa súčasne platného zákona (245/2008 Z. z. – školský zákon) sa vzdelanie uskutočňuje na základe slobodnej voľby vzdelávania s prihliadnutím na očakávania a predpoklady dieťaťa a na možnosti výchovnovzdelávacej sústavy. Povinná školská dochádzka žiakov sa uskutočňuje na základe toho, že zákonný zástupca dieťaťa (najčastejšie rodič) požiada o zápis dieťaťa na plnenie povinnej školskej dochádzky v základnej škole v školskom obvode, ak rodič dieťaťu nevyberie inú školu. Podľa zákona máme základné školy obecné, cirkevné a súkromné. Na strednej škole sa tiež možno vzdelávať iba na základe prihlášky, ktorú podáva študent so zákonným zástupcom podľa svojho slobodného výberu. Žiak alebo študent sa vzdeláva na základe vzdelávacieho programu školy, ktorú si sám vybral, a teda sa predpokladá, že sa informoval o výchovnovzdelávacom programe školy, jej zameraní, metódach vyučovania. Podľa školského zákona rodičia majú možnosť prostredníctvom svojich zástupcov v školskej rade vzdelávací program školy čiastočne ovplyvniť. Následne škola od svojich študentov  vyžaduje, aby jej vzdelávací program plnili. Ak v priebehu vzdelávania rodičia alebo žiak zistia, že obsah vzdelávania nie je kompatibilný s presvedčením rodičov dieťaťa alebo dieťaťa samotného, môže si rodič študenta alebo študent vybrať školu, s ktorej programom sa stotožňuje.

 Z dôvodu, že to máme takto upravené, nepociťujem obavy organizátorov petície za vyhlásenie referenda, že deti nemajú možnosť vzdelávať sa v súlade so svojím presvedčením, alebo s presvedčením svojich rodičov. Pokiaľ ide o podstatu tretej otázky, nemám vedomosť o tom, že v školách sa vyučuje „oblasť sexuálneho správania či eutanázia“ ako je to v otázke uvedené. Pokiaľ mám správne informácie, tak sexuálnu výchovu ako vyučovací predmet školy nemajú, ale mnohé vedomosti sa primerane veku prierezovo vyučujú v rámci viacerých vyučovacích predmetov. O vyučovaní o eutanázii nemám informácie. Za týchto okolností by realizácia opatrenia, že škola by nemohla vyžadovať účasť detí na vyučovaní v oblasti sexuálneho správania či eutanázie, bola naozaj problematická a mohla by spôsobovať chaos vo vyučovaní.

 Z vyššie uvedeného vyplýva, že v ani jednom z prípadov, ktorých sa referendové otázky týkajú, nepociťujem obavy iniciátorov petície na vyhlásenie referenda a rada by som prispela k tomu, aby sa nemuseli báť, že naša spoločnosť stratí svoje hodnoty. Zárukou toho, že sa tak nestane, nie sme iba my, ktorí sa nimi v živote riadime a vážime si ich, ale aj to, že sme súčasťou spoločenstva štátov, ktoré má hodnoty ochrany základných ľudských práv a slobôd vbudované do svojich základov.

Preto neverím tomu, že našej spoločnosti poškodí, ak by sme umožnili všetkým dospelým ľuďom, žiť v manželstve, teda v riadnom, verejnom a trvalom zväzku, ak by sme rozšírili možnosti osvojenia a ak by sa naše deti vzdelávali v pluralitnom systéme podľa vlastného slobodného výberu alebo výberu ich rodičov, že to našej spoločnosti poškodí. Naopak, myslím si, že spoločnosť bude hodnotnejšia, zdravšia, spravodlivejšia a najmä duchovne pevnejšia.

Referendum je u nás právne postavené tak, že svoj názor môže občan vyjadriť aj neúčasťou. Môže neprísť napríklad preto, lebo otázky, ktoré sú ním položené nepovažuje za dôležité, alebo preto, lebo nechce svojou účasťou prispieť k jeho platnosti. Môj názor v tomto prípade vyjadrím tým, že sa referenda nezúčastním.