S radosťou som prijala oslovenie Občiansko-demokratickej mládeže na prednášku spojenú s diskusiou O ľudských právach, menšinách, pandémii i mojej činnosti a aktivitách Kancelárie verejného ochrancu práv, na krorej som sa včera zúčastnila. 
V rámci tém týkajúcich sa ochrany ľudských práv počas pandémie som poukázala na situáciu marginalizovaných rómskych komunít, ktoré štát v prvej aj druhej vlne uzatváral ako celok. Počas oboch vĺn som upozorňovala na diskriminačný charakter opatrenia aj na chýbajúce odôvodnenie a jasné časové vymedzenie jeho trvania. Taktiež som spomenula zistenie Agentúry Európskej únie pre základné práva, o ktoré som sa opierala aj v komunikácii so zodpovednými orgánmi, a síce, že Slovenská republika bola v druhej vlne pandémie jedinou krajinou v Európskej únii, v ktorej stále dochádzalo ku karantenizácii celých rómskych komunít.
Na prednáške a diskusii som okrem toho zmienila aj moju pôsobnosť počas pandémie, kedy dochádza k väčšiemu obmedzovaniu základných práv z dôvodu ochrany zdravia a života. Je síce pochopiteľné, že sa práva obmedzujú, zároveň je však potrebné sledovať prijímané opatrenia a vyhodnocovať, či sú naozaj nevyhnutné a či nedochádza k ich neodôvodnenému a neprimeranému obmedzovaniu či dokonca porušovaniu. Na to sú určené ombudsmanské inštitúcie. No na Slovensku sú moje oprávnenia v pozícii verejnej ochrankyne práv počas núdzového stavu limitované viac ako mimo neho. Paradoxne, v čase núdzového stavu, kedy je možné za účelom potlačenia šírenia vírusu obmedzovať základné práva a slobody vo väčšej miere, sa ombudsmanská inštitúcia na Slovensku nemôže obracať na vládu a je tiež vyňatá spomedzi subjektov, ktoré sa môžu obrátiť na Ústavný súd. Na podanie návrhu na Ústavný súd sú oprávnení len poslanci a poslankyne NR SR, vláda, prezidentka alebo generálny prokurátor. V dôsledku toho nie je ombudsmanská inštitúcia spomedzi orgánov verejnej moci reprezentujúcich jej rozdielne zložky oprávnená zasiahnuť do debaty o aktuálnej výnimočnej spoločenskej situácii formalizovanej do preskúmania uznesení vlády ani do podoby konania pred Ústavným súdom. Na Ústavný súd by som sa mohla obracať len v prípade namietania opatrení, ktoré by platili aj mimo núdzového stavu. Vnímam to ako paradox, pretože v situácii núdzového stavu, keď sa v rukách vlády koncentruje výkonná moc za účelom zvládnutia pandémie, a to aj obmedzením viacerých základných práv a slobôd, je z diskusie a z možností preskúmania rozsahu obmedzenia základných práv a slobôd vylúčená inštitúcia, ktorá je k tomu povolaná v čase „normality“.

(prevzaté zo stránky VOP na Facebooku počas funkčného obdobia Márie Patakyovej)