Ministra vnútra Ivana Šimka som koncom mája 2023 listom upozornil na to, že ministerstvo vnútra nemalo kompetenciu nariadiť povinnú štátnu karanténu, a preto nebolo oprávnené vymáhať s ňou súvisiace náklady. Minister vnútra sa k môjmu listu postavil odmietavo a nestotožnil sa s detailnou a presvedčivou analýzou, ktorú vypracovali kolegovia z Kancelárie verejného ochrancu práv. Z analýzy jednoznačne vyplýva, že náklady za karanténu sa v zmysle zákona mali vymáhať v administratívnom konaní a vo forme riadne odôvodneného rozhodnutia. Proti tomu by mohol občan podať odvolanie a rozhodnutie mohlo byť ešte preskúmané súdom, v rámci správneho súdnictva.
V zmysle zákona však nie je možné náklady za karanténu vymáhať faktúrami. Ministerstvo vnútra považovalo úhradu nákladov súvisiacich s karanténou – predovšetkým poskytovanie stravy – za zmluvný vzťah. Ako právnik venujúci sa občianskemu právu v súvislosti s argumentom ministerstva o zmluvnom vzťahu pripomínam, že osoby neboli v povinnej štátnej karanténe dobrovoľne a na základe zmluvy. Neprejavili vôľu sa zmluvne viazať. Oni len vykonávali povinnosť, ktorá im bola mocensky nariadená štátom. Aj Ústavný súd SR uviedol, že umiestnenie ľudí v povinnej štátnej karanténe predstavovalo obmedzenie osobnej slobody zo strany štátnej moci. Preto ma mimoriadne mrzí, že ministerstvo vnútra naďalej pokračuje vo vymáhaní nákladov za karanténu súkromnoprávnou cestou, do ktorej už, ako verejný ochranca práv, nie som oprávnený vstupovať.
Po septembrových parlamentných voľbách sa však s mojou argumentáciou plánujem obrátiť aj na nového ministra vnútra alebo na novú ministerku vnútra.
