Dnes som sa zúčastnil záverečnej etapy 6. ročníka Memoriálu STOPAMI UKRÝVANÝCH DETÍ.

Počas siedmich dní prešli účastníčky a účastníci približne 130 kilometrov – kráčali po stopách Eliho Vaga a jeho sestry Ester, židovských detí, ktoré mali to šťastie a holokaust prežili. Ich príbeh je jedným z mála, ktorý sa skončil životom, nie smrťou.

Memoriál však nesie spomienku aj na tých, ktorých mená často nepoznáme. Ľudí, ktorí sa celé mesiace ukrývali v slovenských horách a lesoch, pretože byť iný – byť Žid, Róm, partizán či človek s odlišným názorom – znamenalo ohrozenie života.

Pre mňa osobne to bola silná a tichá pripomienka toho, že slobodu, ľudskú dôstojnosť a spravodlivosť si nemôžeme nikdy dovoliť považovať za samozrejmé.

Len pred niekoľkými dňami som sa vrátil zo zahraničnej pracovnej cesty v Jerevane, kde som si uctil pamiatku obetí arménskej genocídy. V tamojšom múzeu som narazil na mrazivý citát Adolfa Hitlera, ktorý pri plánovaní vyhladzovania Židov cynicky poznamenal: „Kto si dnes ešte spomenie na vyhladenie Arménov?“ Táto veta nie je len svedectvom bezcitnosti, ale aj varovaním, čo sa môže stať, keď zabúdame.

Keď tragédie minulosti vytláčame z pamäti, dávame priestor novým.

Večer som na Memoriáli diskutoval s účastníkmi a účastníčkami o význame ochrany právneho štátu a ľudských práv. Cítil som medzi nimi silu a odhodlanie pokračovať v tejto ceste – možno už nie v lesoch, ale v každodennom živote, v škole, v práci, vo verejnom priestore.

Ďakujem organizátorom a všetkým, ktorí si pamätajú, pripomínajú a posúvajú odkaz pamäte ďalej. Aby sa história neopakovala, musíme ju poznať, pochopiť – a niesť v sebe.

[Popis pre osoby so zrakovým znevýhodnením: Na fotkách je zachytený verejný ochranca práv spolu s ďalšími účastníkmi a účastníčkami Memoriálu]