Verejný ochranca práv v Slovenskej republike

Po viac ako 40 rokov trvajúcom deficite v oblasti ľudských práv začalo po roku 1989 (vtedajšie) Československo aktívne participovať na ľudskoprávnych aktivitách v národnom aj medzinárodnom meradle. Demokratizácia krajiny, prijímanie novej legislatívy a inštitucionalizácia zabezpečenia ochrany práv a slobôd priniesla so sebou okrem iného aj zriadenie inštitútu verejného ochrancu práv, čím sa Slovenská republika v roku 2001 priradila k takmer 70 štátom sveta, v ktorých úrad ombudsmana aktívne dohliada na výkon verejnej správy.

V podstatnej miere mala na jeho vznik a formovanie vplyv aj existencia tohto úradu vo viacerých európskych a už aj okolitých postkomunistických krajinách, ako aj prijatie niektorých  aktov na úrovni Rady Európy^[1]. Z krajín Vyšehradskej štvorky vytvorilo úrad ombudsmana Slovensko ako posledné. Poľsko zriadilo úrad ombudsmana v roku 1987, Maďarsko v roku 1993 a Česko v roku 1999.

Vytvorenie ombudsmanského inštitútu v podmienkach Slovenskej republiky a začatie jeho činnosti prebiehalo v období predvstupového procesu do Európskej únie. Slovenská republika tým mohla deklarovať plnenie určitého európskeho štandardu výkonu a ochrany ľudských práv ako aj predvstupových podmienok v súvislosti s inštitucionálnou stabilitou ako zárukou demokratického zriadenia a právneho štátu, ako aj dodržiavania ľudských práv a ochrany menšín.   Právnym predpokladom vzniku nového ústavného orgánu verejného ochrancu práv bolo prijatie ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. z 23. februára 2001, ktorým sa menila a dopĺňala Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Do ôsmej hlavy Ústavy Slovenskej republiky bol zaradený druhý oddiel s názvom „VEREJNÝ OCHRANCA PRÁV“ s čl. 151a.

Na základe toho Národná rada Slovenskej republiky prijala zákon č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv (ďalej len zákon o verejnom ochrancovi práv), ktorý ustanovil podrobnosti o voľbe a odvolávaní verejného ochrancu práv, o jeho pôsobnosti, o podmienkach výkonu jeho funkcie, o spôsobe právnej ochrany a o uplatňovaní práv fyzických osôb a právnických osôb.

Dňa 19. marca 2002 bol v tajnom hlasovaní zákonodarného zboru zvolený historicky prvý verejný ochranca práv. Stal sa ním doc. JUDr. Pavel Kandráč CSc., ktorý 27. marca 2002 zložil sľub do rúk predsedu národnej rady. Súčasne mal ako verejný ochranca práv zvolený prvýkrát po nadobudnutí účinnosti tohto zákona začať vykonávať svoju pôsobnosť najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa zloženia sľubu. Dňa 30. januára 2007 Národná rada Slovenskej republiky v tajnom hlasovaní zvolila Pavla Kandráča do funkcie verejného ochrancu práv aj na ďalšie funkčné obdobie (2007 – 2012), ktoré mu uplynulo 27. marca 2012. Dňa 28. marca 2012 zložila zákonom predpísaný sľub nová verejná ochrankyňa práv JUDr. Jana Dubovcová, ktorú poslanci NR SR zvolili do funkcie 13. decembra 2011. Prof. JUDr. Mária Patakyová, PhD. bola menovaná do funkcie verejnej ochrankyne práv dňa 29. marca 2017.

Zákonom o verejnom ochrancovi práv bola súčasne zriadená Kancelária verejného ochrancu práv so sídlom v Bratislave, ktorej úlohou je plniť úlohy spojené s odborným, organizačným a technickým zabezpečením činnosti verejného ochrancu práv. Táto začala svoju činnosť v máji 2002. Prví odborní zamestnanci právnych odborov mohli nastúpiť až po novele zákona o štátnej službe v auguste 2002. V uvedenom čase bolo už verejnému ochrancovi práv doručených približne 1000 podnetov fyzických osôb a právnických osôb.

V nasledujúcich rokoch bolo prijatých niekoľko noviel zákona o verejnom ochrancovi práv. Prvé dve novely (zákon č. 411/2002 Z. z. a zákon č. 551/2003 Z. z.) sa týkali  právnej úpravy personálneho zabezpečenia Kancelárie verejného ochrancu práv a postavenia štátnych zamestnancov a zamestnancov kancelárie. V roku 2004 boli prijaté tri novely. Prvá sa týkala zrušenia zákonného oprávnenia verejného ochrancu práv oboznamovať sa s obsahom utajovaných skutočností (zákon č. 215/2004 Z. z.), ďalšie dve ovplyvnili samostatné hospodárenie Kancelárie verejného ochrancu práv s prostriedkami zo štátneho rozpočtu, nakoľko sa zrušila samostatná kapitola kancelárie a táto bola najskôr zapojená na štátny rozpočet prostredníctvom kapitoly štátneho rozpočtu Kancelária prezidenta Slovenskej republiky (zákon č. 523/2004 Z. z.), s odstupom jedného mesiaca bola uvedená skutočnosť predmetom ďalšej právnej úpravy (zákon č. 618/2004 Z. z.), v dôsledku ktorej Kancelária verejného ochrancu práv s účinnosťou od 1. januára 2005 zabezpečuje svoje náklady cez kapitolu Všeobecná pokladničná správa, ktorej správcom je minister financií Slovenskej republiky.

^[1] najmä  Odporúčanie Parlamentného zhromaždenia R No 757 (1975)[1], Odporúčanie Výboru ministrov členských štátov Rady Európy R (85) 13 o inštitúcii ombudsmana, Rezolúcia Výboru ministrov (85) 8 o spolupráci medzi ombudsmanmi členských štátov navzájom a s Radou Európy, Odporúčanie Parlamentného zhromaždenia R 1615 (2003)1 o inštitúcii ombudsmana