22. februára 1990 bola prijatá Charta obetí zločinu, na základe ktorej si obete násilia a trestných činov v tento deň pripomíname. Veľakrát v našej spoločnosti sledujeme, že sa viac pozornosti venuje osobám, ktoré trestné činy spáchajú, než osobám, ktoré sa stali obeťami trestných činov.

V súčasnosti je na Slovensku veľké množstvo organizácií, ktoré sa venujú obetiam trestných činov, pomáhajú im pri získavaní kompenzácií, ale aj ich obhajujú vo vzťahu k štátnej a verejnej správe.

Ako verejný ochranca práv, chcem byť nápomocný, pri riešení problémov obetí násilia trestných činov. Pri tom, aby ich štátna moc brala vážne a neposúvala na druhú koľaj. Pretože práva, ľudské práva a slobody, sú garantované pre každú a každého.

V tejto súvislosti pripomínam, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 2 Dohovoru (právo na život) vyplýva štátom povinnosť zabezpečiť primerané preventívne opatrenia na ochranu života obyvateľov pred kriminálnymi činmi. Povinnosť konať má štát najmä v prípadoch, keď štátny orgán vedel alebo mohol vedieť, že je obyvateľ ohrozený na živote.

Ochrana obetí mi je blízka už od študentských čias. Už ako študent som sa venoval ochrane práv obetí domáceho násilia v organizácii Aliancia žien Slovenska. Na základe získanej praxe s pomocou obetiam domáceho násilia a znalostiam rakúskeho práva na Právnickej fakulte vo Viedni som pripravil legislatívny podklad pre Slovensko podľa vzoru rakúskeho zákona na ochranu obetí domáceho násilia (Bundesgesetz zum Schutz vor Gewalt in der Familie (Gewaltschutzgesetz, 1997), ktorý bol v tom čase považovaný za modelový zákon.