Na základe predbežných štúdií a odhadov sa na Slovensku nachádza okolo 30 000 potenciálnych zdrojov znečistenia. Celkovo je evidovaných 1 817 environmentálnych záťaží. Nejde len o medializované prípady, napríklad Istrochem či Chemko-Strážske, ale aj o množstvo bývalých tovární, závodov, skládok, háld, kalových polí, skladov či priemyselných parkov. Envirozáťaže sa delia na tri kategórie a tie najohrozujúcejšie patria do kategórie B. Práve na tento typ sme sa v rámci prieskumu zamerali.

Zo zistení vyplýva, že zo 152 skúmaných envirozáťaží až v 73 prípadoch doposiaľ nebol určený jej pôvodca, pretože príslušný orgán ani nezačal konanie o určení povinnej osoby na jej sanáciu.Takmer v polovici prípadov teda nebolo začaté konanie, ktorým by sa určil subjekt zodpovedný za sanáciu. Problematické sú však aj prípady, kedy boli konania prerušené alebo zastavené, napríklad v prípade Istrochemu. Nedostatočné riešenie envirozáťaží je tiež poznačené neschopnosťou určiť povinnú osobu, napríklad v konaní o environmentálnej záťaži súvisiacej s činnosťou podniku Chemko-Strážske.

V rámci odporúčaní som navrhla ministerstvu životného prostredia a poslancom a poslankyniam NR SR, aby prehodnotili zákaz sprístupňovania informácií o pravdepodobných environmentálnych záťažiach pre verejnosť a odstránili ho z geologického zákona.

Envirozáťaže nie sú „časované bomby“, ktoré môžu kedykoľvek vybuchnúť (ako sa zvyknú charakterizovať), ale už „vybuchnuté bomby“. Ich ničivé následky pre životné prostredie, zdravie človeka a celkovo prírodu už pôsobia, hoc to nie vždy vieme dostatočne rýchlo rozpoznať.

Čas plynie a štát musí konať.