22. februára som poskytol rozhovor pre Hospodárske noviny. Nižšie pripájam moje úplné znenie odpovedí.

Ako hodnotíte s odstupom času správu Generálnej prokuratúry o stave reedukačných centier?

Čím dlhšie si ju čítam, tým viac som presvedčený o tom, že nedošlo k zlepšeniu. Keď som si porovnal správu mojej predchodkyne Jany Dubovcovej z roku 2014, tak som mal aspoň nádej, že nájdem nejakú časť alebo kapitolu, kde došlo k zlepšeniu. Na 70 percent sa však tie nálezy kryjú. V ostatnom je situácia dokonca zhoršená.

V čom to bolo podobné?

Pokiaľ ide o telesné tresty, tie už zistila aj Dubovcová. Prokurátorka našla dokonca v deň návštevy chlapčeka s fyzickým ublížením. Aj obmedzovanie kontaktu s rodinou už našla moja predchodkyňa a generálna prokuratúra identifikovala situáciu, že je dokonca kontrolovaná      korešpondencia dieťaťa.

Vedeli by ste s niečím porovnať práva detí v reedukačných centrách?

Za rok a      necelé dva mesiace čo som vo funkcii, poznám práva väzňov. A keď som si pozrel práva detí, ktoré si neodpykávajú trest, lebo oni neboli      právoplatne odsúdené za trestný čin, tak vidím, že sa zvyšujú práva osôb, ktoré sú vo výkone trestu a vo väzbe, čo je dobré, no pri deťoch je stagnácia a niekde až pokles.

Viete uviesť niečo konkrétne?

Dieťa bolo ostrihané bez toho, aby k tomu dalo súhlas. Strih, vlasy a zovňajšok je súčasťou vašej osobnosti a dôstojnosti. Keď vás niekto ostrihá proti vašej vôli z dôvodu, ktorý môže mať charakter trestu, tak je to zásah do dôstojnosti človeka. Pri väzňoch som v roku 2022 v správe konštatoval, že to je porušenie dôstojnosti väzňov. Kým som nezasiahol a nekonštatoval porušenie práva, strihali ich podľa predpísanej formy.

Máte aj ďalšie príklady o právach väzňov a detí v reedukačných zariadeniach?

Väzeň keď spácha disciplinárne previnenie, začne sa voči nemu viesť disciplinárne konanie. Väzeň môže podať opravné prostriedky. Na druhej strane našla prokurátorka situácie, kedy dal vychovávateľ deťom mínusové body, keď zakričali na chodbe. Tieto deti      sú bez možnosti podať opravný prostriedok. Väzeň keď si žiada podmienečné prepustenie, tak sa pozerá na jeho spis, či mal viac pochvál, alebo disciplinárne postihy. To má potom vplyv na obsah správy, ktorú riaditeľ väznice podáva sudcovi. Tuto, kto si zastane práva dieťaťa?

Dieťaťa sa naozaj nemá kto zastať?

Možno kolízny opatrovník alebo možno sudca v súdnom konaní ,keď zvažuje, že či je ešte na mieste mať dieťa vyňaté z rodiny a umiestnené v reedukačnom centre. Myslím, že súdy a kolízni opatrovníci by sa mali bližšie pozerať      na to, či reedukačné centrum plní svoju funkciu. Sudca by sa mal pýtať aj na okolnosti prečo dieťa dostalo      negatívne body.      Mal by sa pýtať dieťaťa priamo. Dieťa má participačné právo, ktoré vyplýva z Dohovoru OSN o právach dieťaťa.      Deti ale nemajú víziu na prepustenie. Nevedia prepustenie predvídať. Nevedia možno ako sa správať, aby došlo k prepusteniu.  Z toho čo našla generálna prokuratúra je zrejmé, že deti nemajú právnu istotu.

V správe generálnej prokuratúry sa píše aj o presúvaní detí medzi reedukačnými centrami. Ako toto vnímate?

Boli tam situácie, že sa menili reedukačné centrá bez toho, aby sa dieťaťa niekto spýtal, či tam chce ísť, respektíve aby mu niekto objasnil dôvody prečo je presúvané. Deti sú už vo veku, kedy vedia pochopiť, prečo sú v tom zariadení, a aký vplyv môže mať na nich zmena.

Dalo sa vôbec niečo také predpokladať, alebo ste si mysleli, že stav reedukačných centier bude v lepšom stave oproti času, kedy podala správu vaša predchodkyňa?

Očakával som, že 10 rokov je dostatočná doba na to, aby prišlo k náprave. Keď som si pozrel správu doktorky Dubovcovej, tak ona niekedy dáva aj víziu, ako to zlepšiť. Kritizovala filozofiu zariadení a tvrdila, že zlyhávajú vo funkcii prevýchovy. Dávala aj návrhy na zlepšenie. Napríklad zistila, že v jednom centre boli chlapci hladní, lebo boli vo vývoji a stravná jednotka na jeden deň im nestačila dať energeticky to, čo mladý človek vo vývoji potrebuje. Došlo k navýšeniu stravnej jednotky.

Po tom, ako sa zistili pochybenia, generálny prokurátor zorganizoval stretnutie kompetentných ľudí, na ktorom ste bol aj vy. Výsledkom okrem iného bolo, že sa vytvorí pracovná skupina, ktorá sa bude problematikou zaoberať. Posunuli sa nejako veci v tomto smere?

Minister školstva zriadil expertnú skupinu, kde je väčšina účastníkov, ktorá bola na tom stretnutí. Ja aj Dubovcová sme jej členmi. Bolo aj jedno stretnutie. Nedávno nám došla z rezortu školstva tabuľka, aby sme každý sám za seba, dali krátkodobé strednodobé a dlhodobé opatrenia. Zareagoval som, že samozrejme budem kooperatívny, ale my ako ľudskoprávne inštitúcie tu nie sme na to, aby sme od gruntu vymysleli celý systém. Ministerstvo školstva má zamestnancov, odborníkov, špecializovaný odbor, výskumný ústav detskej psychológie, sú tam experti a oni musia doniesť nový systém.

Ako keby vy ste mali vymyslieť nový zákon?

Áno. Naša úloha bola splnená v momente, keď sme ako nezávislé orgány štátnej moci identifikovali problém. Nechceme sa zbaviť zodpovednosti, ale ja mám 1700 podnetov ročne a generálna prokuratúra vykonáva netrestný dohľad nielen v reedukačných centrách. Oni majú tiež veľa svojej práce.

Maroš Žilinka sa bol v jednom zariadení nedávno pozrieť a napísal na sociálnu sieť nelichotivú správu. Zlepšujú sa v reedukačných centrách podmienky?

Od kedy v januári prišla Generálna prokuratúra s poznatkami prešlo ešte krátko, aby sme mohli hodnotiť nejaké kroky. To že generálny prokurátor Maroš Žilinka tam chodí osobne, veľmi kvitujem. Aj mne sa ako verejnému ochrancovi práv osvedčila metóda, že chodím po ľudoch, lebo ľudské práva sa nerealizujú na papieri, ale v praxi. Preto keď prídem v noci na políciu sa dozviem najviac. Nie z vyjadrenia riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru, keď to nájdem na papieri.

V mnohých zariadeniach sa našli plesne, nevetrali sa izby, toalety boli bez dvier. Bola chyba v riaditeľoch zariadení, alebo systéme financovania reedukačných centier?

Naliatím peňazí do systému sa vec nevyrieši. Keď tam prokurátorka našla situáciu, že deti si samé zapisujú do školskej knižky známky, body a hodnotenie, tak sa pýtam, kde je reedukácia a prevýchova, keď boli deti samé v triede bez dozoru pedagóga, ktorý mal robiť výučbu a prokurátorka ho našla tuším v zborovni. Je férové pýtať sa daňovníkov, že či nalejeme ešte viac peňazí do personálu, ktorý sa takto správa? Samozrejme nechcem generalizovať, že všetci sú takí účitelia, ako spomínala pani prokurátorka. Avšak jedno je isté:       detičky môžu byť akokoľvek hmotne zaobstarané, keď tam chýba ľudský substrát.

Odsúdený má nárok telefonovať zadarmo 400 hodín ročne s desiatimi blízkymi. Plus zo svojho konta väzňa môžu volať viac. Väzeň mi môže napísať a obálku nikto nemôže otvoriť a čítať. Tam keď sa prokurátorka pýtala, prečo im čítajú listy, tak dostala odpoveď, že veď čo keby niečo napísali o mne.

Deťom bolo brané aj vreckové, mali dlhé pobyty v izolačkách bez zvončekov a boli tam neprimerané tresty. Prokurátorka dokonca našla zbité dieťa. Nemali by za toto hroziť zamestnancom tresty?

Nemám kompetenciu hodnotiť trestnú zodpovednosť. Ale vo všeobecnosti platí, že k     eď spáchate trestný čin voči dieťaťu, tak je to      kvalifikované prísnejšie najmä ak dieťo bolo zverené do výchovy.      Keď som správne pochopil generálnu prokuratúru, tak prípady podstúpili na priestupkové, ale aj trestné konania.

Ako by mali reedukačné centrá fungovať tak, aby sme deti s poruchami správania vrátili pripravené na bezproblémový bežný život?

Toto musí vyriešiť ministerstvo školstva. Doniesť nejakú inú koncepciu a pomenovať nové zloženie alebo štruktúru personálu. Možno viac diferencovať deti podľa ich potrieb. Určite ale treba do toho zapojiť aj sociálno-právnu kuratelu a ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, lebo z toho čo som videl štatisticky, sú deti umiestňované do reedukácií preto, že zlyhala primárna biologická rodina. Možno sa treba pozrieť na to, ako štát pomáha biologickej rodine zavčasu pomôcť vychovať dieťa, ak biologický rodič zlyháva. Aj súdy, ktoré posielajú deti do zariadení, by sa mohli hlbšie pozerať      na ivot detí, ktoré vyňali z rodiny a poslali do reedukačných centier.       

Nemali by byť reedukačné centrá prehodené z ministerstva školstva pod rezort práce, sociálnych vecí a rodiny?

Problém zostane, ak ho aj prehodíme z jednej do druhej škatuľky. Ale treba povedať, že aj ministerstvo práce prechádzalo rokmi procesom zlepšovania starostlivosti o      det     i v Centrách pre deti a rodiny. To sú bývalé detské domovy. V zákone o sociálno-právnej ochrane máte podrobnejšiu úpravu práv detí a sú tam detailnejšie rozobrané metódy fungovania centier pre deti a rodiny. Školský zákon je v tejto oblasti „legislatívne chudobnejší“.      Ak by prechod na ministerstvo práce mal pozdvihnúť legislatívnu a vecnú úroveň, tak by som bol za. Dôležité však je, aby sa zlepšil obsah a nie miesto.

Aké najzávažnejšie nedostatky nedodržiavania ľudských práv ste zistili počas roku 2023?

Mňa ako ombudsmana trápi dlhodobo chudoba. Je príčinou a aj následkom porušovania ľudských práv. V roku 2022 a 2023 vidím obrovské prieťahy v rozhodovaní      Sociálnej poisťovne pokiaľ ide o starobné a invalidné dôchodky. Systém posudkového lekárstva je nedostatočný a ľudia čakajú dlho na posúdenie.

Sú v tomto smere aj ďalšie problémy?

Ak sa aj ľudia dostanú na posúdenie, tak som napríklad zaznamenal prípad, keď posudkový lekár sa so psychiatrickým pacientom dohodne na takom dni určenia invalidity, že mu vlastne nevznikne nárok. Dieťa totiž bolo invalidné už od de     tstvva, má vek dospelosti, mal byť posúdený lekárom, a      invalidita bola určená      v dospelosti, kedy už sa očakáva, že na invalidný dôchodok musíme roky odpracovať. Ak máte invaliditu z      detstva, tam zákon hovorí, že sa na to počet odpracovaných rokov neprihliada.

Čo to znamená pre pacientov?

Že s psychicky chorým človekom sa lekár takpovediac dohodol na invalidite v      dospelosti a neprihliadol na invaliditu, ktorú      si ten človek už ako dieťa ťahal do dospelosti.

To ako keby nemal nárok na invalidný dôchodok?

Áno, zostane bez peňazí. Bude odkázaný možno na dávku v hmotnej núdzi.

​Viete uviesť aj ďalšie príklady v pochybení      Sociálnej poisťovne?

Dôchodca dostal dôchodok nie o 60 dní, kedy mal mať rozhodnutie o ňom, ale až 15-ty mesiac. Takýchto prípadov je X. Onkologický pacient sa až na štvrtý mesiac po rozhodnutí dostal k dôchodku.

Vo vašej správe z roku 2022 som sa dočítal, že otec pri styku s maloletým spravil videohovor so starou mamou, ktorá bola podozrivá zo sexuálneho zneužívania dieťaťa. Navrhol ste preto Úradu práce opatrenia. Dodržiavajú sa?

Vytkol som im, že psychologička Úradu práce, ktorá bola pri rozhovore, to umožnila. Obhajovali sa tým, že si to dali schváliť sudkyňou, ktorá vydala obmedzujúci zákaz. Exekutíva sa nemôže radiť so sudkyňou mimo súdnej siene. Úrad práce sa v tomto prípade síce nestotožnil s mojou výčitkou, dali však prísľub, že zamestnancov preškolia a scitlivia. Ja som neformálnejší orgán, ako napríklad súdy alebo prokuratúra. Som vďačný aj za to, že úrad spraví nejaké školenie a dohovorí zamestnancom, aby sa do budúcna zlepšila kvalita verejnej správy. Nemôžem ich však sankcionovať.

Zhruba 200 expertov na ochranu ľudských práv sa podpísalo pod list „Napravte zásahy do práv obetí násilných trestných činov“. Hovoria o premlčacích dobách za znásilnenie a sexuálne obťažovanie maloletých. Aký vy máte postoj k zníženiu premlčacích dôb pri týchto skutkoch sexuálneho charakteru?

Právna úprava by mala byť v prospech obetí. Od študentských čias som robil v Aliancii žien Slovenska. Mali sme pani, ktorá bola z domáceho násilia tak zničená, že sa nám ani nevedela podpísať. A keď sme sa trošku pýtali na históriu, tak nám vyšlo, že to boli desiatky rokov domáceho násilia. Nemôžete dať otázku, že prečo ste to neohlásila skôr. Pochopili sme však, že asi 20-krát sa odhodlávala, dať trestné oznámenie a vždy sa otočila na päte aj pred budovou polície.

Čo z toho vyplýva?

Dať obeti väčšiu možnosť na odhodlanie je dobré. Tá premlčacia doba má určite význam pokiaľ ide o procesné postavenie poškodeného. Ale zase na druhej strane a obrazne povedané  40-ročná lehota nie je až tak významná, ako dobrý servis pre obete.

A aký by mal byť servis pre obete?

Keď sa odhodlá obeť vypovedať, musí ju vypočuť citlivý policajt, ktorý ju nebude sekundárne viktimizovať neprimeranými otázkami. Aby si pani a obeť nemusela trikrát spomínať na trestné činnosti. Aby systém išiel za obeťou a nie obeť za systémom pomoci    

Ako by to fungovalo?

Akonáhle policajt zachytí násilie, tak do 24 hodín to oznámi akreditovanému stredisku, a to ju proaktívne kontaktuje a poskytuje jej psychologickú podporu, sprevádzanie v trestnom konaní, napíše jej návrh v civilnom konaní. V prípade potreby sa spustí hľadanie nejakého útočiska domova pre      obeť.

V minulosti ste sa práve touto problematikou zaoberal. Ako to vyzerá v praxi?

Keď sme obetiam domáceho násilia pomáhali, nikdy sme ju netlačili k polícii. To boli desiatky rozhovorov so psychologičkou. Bol som pri tom, kedy sa obeť pripravila na to, aby to vôbec vedela podať. Povedať, že obeť musí konať rýchlo v nejakých lehotách, aby polícia vedela zabezpečiť stopy, nie je férové. Obeť musí dostať najskôr prvotnú podporu k odhodlaniu. Zároveň ju nemôžme podozrievať, že prečo s tým prišla na piaty, desiaty, pätnásty rok, keď vidíme, že ten systém na Slovensku nemal      vybudovanú sieť podporných inštitúcií, v ktorých by sa chopili obete.

Naša spoločnosť, ktorá nepracuje s obeťami domáceho násilia, žije často v mýtoch. Aj my keď sme začínali robiť pre Alianciu žien Slovenska ako právnici, tiež sme nemohli hneď robiť s klientelou. Najskôr sme prešli špeciálnym výcvikom, aby sa tie mýty vyvrátili. Mali sme školenie aj o tom, aké otázky neklásť.