Verejný ochranca práv/verejná ochrankyňa práv je nezávislý orgán Slovenskej republiky, ktorý v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom chráni základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb v konaní pred orgánmi verejnej správy a ďalšími orgánmi verejnej moci, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom. V zákonom ustanovených prípadoch sa verejný ochranca práv môže podieľať na uplatnení zodpovednosti osôb pôsobiacich v orgánoch verejnej moci, ak tieto osoby porušili základné právo alebo slobodu fyzických osôb a právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci poskytnú verejnému ochrancovi práv potrebnú súčinnosť.

(článok 151a ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky)

Z histórie vývoja inštitútu ombudsmana

Kontrola výkonu verejnej správy prostredníctvom osobitného inštitútu nie je otázkou novodobou. Funkciu ombudsmana zriadil švédsky kráľ Karol XII. na základe poznatkov získaných počas jeho exilu v Osmanskej ríši. Tu sa zoznámil so systémom kontroly štátnej správy a vybavovania sťažností, ktoré zabezpečoval tamojší kancelár spravodlivosti. Takýto systém kontroly fungoval v islame už od 7. storočia, od 2. kalifa Omara. V roku 1713 zriadil vo Švédsku úrad švédskeho justičného kancelára ako kráľovský kontrolný orgán a poveril ho dozorom nad správaním sa kráľovských úradníkov. Ustanovil tak dôveryhodnú osobu na preskúmavanie správania sa vyberačov daní, sudcov a ostatných úradníkov, ktorí konali v mene kráľa. Približne o sto rokov neskôr bol na základe rozhodnutia vtedajšieho ústavného výboru Švédska inštitút ochrancu – ombudsmana prvýkrát zakotvený vo švédskej ústave (1809). Švédsko je krajina, v ktorej sa prvýkrát v histórii začali objavovať kontúry slova ombudsman. Odvodzuje sa od slova „umbup“, pochádzajúceho zo stredovekej švédčiny, znamenajúceho moc alebo autoritu. Švédske slovo „ombud“ označuje osobu, ktorá koná v záujme iných. Druhou krajinou, ktorá zriadila úrad ombudsmana bolo Fínsko (1919). Tento príklad nasledovali ďalšie štáty sveta, napríklad Nórsko (1952 – ombudsman pre vojenské záležitosti, 1963 – všeobecný ombudsman), Dánsko (1953 – prijatie zákona, 1955 – zriadenie úradu), Nemecko (1956 – ústavná úprava, 1957 – prijatie zákona, 1959 – zriadenie úradu), Nový Zéland (1962), Guayana (1966), Tanzánia (1966), Veľká Británia (1967), Nebraska (1969), Maurícius (1970).

Inštitút ombudsmana, pôvodne ustanovený ako orgán zabezpečujúci kontrolu výkonu správy a správania sa úradníkov, sa postupom času a prirodzeným historicko-spoločenským vývinom menil a vyvíjal. Rozsah jeho pôsobnosti vo vzťahu k okruhu subjektov ako aj vecnej pôsobnosti bol pri konštituovaní ombudsmanských inštitúcií v jednotlivých krajinách determinovaný tradíciami, miestnymi podmienkami, právnou kultúrou i predstavou spoločnosti o jeho postavení v systéme orgánov štátu. Okrem kontrolnej a ochrannej funkcie plnil ombudsman v prípadoch sporu medzi občanmi a úradmi aj funkciu zmierovateľa.

Postupne inštitút ombudsmana prenikol do právnych systémov krajín takmer celého sveta bez ohľadu na spoločenské zriadenie. Majú ho monarchie (Švédsko, Nórsko, Holandsko, Dánsko), republiky (Francúzsko, Fínsko, Rakúsko), štáty anglo-amerického právneho systému (Veľká Británia, USA, Kanada), africké štáty (Ghana, Nigéria), štáty Ázie (Filipíny, Izrael, Pakistan) i Austrália. Inštitút ombudsmana bol zriadený i v bývalých socialistických štátoch (napríklad Maďarsko, Litva, Lotyšsko, Rusko, Rumunsko, Slovinsko, Slovensko, Česko).

Právna úprava postavenia ombudsmana ako formy štátnej záruky dodržiavania práv a slobôd občanov je v mnohých krajinách zakotvená v ústave (napríklad vo Švédsku, Portugalsku, Španielsku, Rumunsku, Chorvátsku, Poľsku, Maďarsku či na Slovensku), v iných krajinách je jeho postavenie zakotvené len v zákone (napríklad v Česku). Pomenovania úradu ombudsmana sa v jednotlivých štátoch rôznia. I vo verejnosti najznámejšie označenie ombudsman sa používa okrem Švédska aj v kanadských provinciách či v Holandsku. V niektorých krajinách sa stretávame s označením obhajca, resp. ochranca. Tak je tomu napríklad v Rakúsku, kde pôsobí ombudsman pod označením „Anwalt“, v Španielsku ako „Defensor del Pueblo“, Čechách ako „veřejný ochránce práv“, na Slovensku ako „verejný ochranca práv“. V Poľsku vystupuje ombudsman ako „rzecznik praw obywatelskich“ a vo Francúzsku je v samotnom názve „Mediateur“ zdôraznená zmierovacia funkcia ombudsmanského inštitútu. Vo Veľkej Británii ako aj bývalých koloniálnych štátoch Afriky či v Izraeli sa používa označenie „Commissioner“, prípadne „Commission“ u kolektívneho orgánu.

Napriek rôznym pomenovaniam ako aj odlišnostiam v ich právnom postavení, v pôsobnosti či v právomociach ombudsmanov je možné skonštatovať, že inštitút ombudsmana sa vyvinul na nezávislý orgán, ktorého úlohou je zabezpečovať dohľad nad riadnym výkonom správy v štáte pri súčasnom dodržiavaní práv a slobôd.

Okrem všeobecných ombudsmanov sa stretávame aj so zvláštnymi či špeciálnymi ombudsmanmi, ktorých pôsobnosť je úzko špecializovaná (napríklad detský ombudsman, ombudsman pre väzenstvo, ombudsman pre cudzincov). Rovnako sa s ombudsmanmi môžeme stretnúť v súkromnom sektore (najmä v bankách, poisťovniach), ale aj u politických strán.