Vážená pani Kumanová,

vážené dámy,

vážení páni,

je mi veľkou cťou zúčastniť sa 78. výročia tragických udalostí, pri ktorých došlo k zavraždeniu Rómov zo zaisťovacieho tábora v Dubnici nad Váhom.

Na tomto mieste som, ja ako verejný ochranca práv, prvý raz. Rovnako ako mojej predchodkyni pani profesorke Patakyovej, aj mne osud Rómok a Rómov počas druhej svetovej vojny nie je ľahostajný. Ich osud bol dlho zamlčiavaný a akákoľvek zmienka o nacistických krivdách a zločinoch spôsobených rómskej menšine bola veľkým tabu. Postupne sa však tieto prázdne miesta v našej histórii začali zapĺňať, často tragickými osudmi konkrétnych osôb rómskej menšiny.

Dnes sme sa symbolicky stretli na mieste, kde sa počas druhej svetovej vojny odohral masaker 26 Rómov, ktorí boli zaistení práve v tábore v Dubnici nad Váhom.

Rómsky holokaust však nezačal krutým zabíjaním v táboroch. Začal sa myšlienkami a slovami o menejcennosti rómskeho etnika zo strany väčšinovej spoločnosti
a politických elít.

Postupne bola rómska komunita odsunutá na okraj spoločnosti. Dehumanizáciou jej boli odňaté i posledné zvyšky ľudskej dôstojnosti a súčasne bol eliminovaný čo i len malý náznak súcitu a ľudskosti voči nej zo strany majority. Pre bolesť obetí a ich príbuzných mám silné pochopenie, ktoré vyplýva z môjho dospievania v arménskej rodine
v Bratislave. Spomienka na tragické udalosti tu, v Dubnici nad Váhom, mi pripomína smutné spomienky s našimi Arménmi, ktorých predkovia boli obeťami genocídy Arménov. Tá genocída bola prvou genocídou, ku ktorej došlo v 20. storočí. Podľa arménskych zdrojov si masakre a deportácie Arménov v Osmanskej ríši v rokoch 1915 – 1917 vyžiadali až 1,5 milióna mŕtvych.

Hrubé porušovanie základných ľudských práv nie je však len témou minulosti. Ani takmer 78 rokov po vojne sme v mnohých ohľadoch nedokázali zlepšiť postavenie Rómok a Rómov v našej spoločnosti. Hoci žijeme v demokratickej spoločnosti, kde je ústavou zaručená rovnosť v právach pre všetkých občanov, v mnohých prípadoch túto rovnoprávnosť vidia príslušníci rómskej menšiny iba na papieri. Ide o dôsledok zlyhania autorít. Nedodržiavanie základných práv zažívajú Rómky a Rómovia v bežnom živote takmer na každom kroku a bohužiaľ, už od ranného veku. Nastavený systém v školstve spôsobuje, že segregujeme malé detí z osád do špeciálnych škôl, hoci nemajú mentálne postihnutie.

Potvrdzuje to aj prelomové rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v spore žalobcu Poradňa pre občianske a ľudské práva proti Slovenskej republike
a Mestu Stará Ľubovňa.

Súd vymedzil segregáciu ako zvláštnu formu diskriminácie, ktorá bráni integrácii menšín a posilňuje stereotypy a rasizmus. Na tomto mieste chcem poukázať na časť odôvodnenia rozsudku, v ktorom sa uvádza: „štát v spolupráci s obcou musia prijať účinné opatrenia (či už zákonodarnou iniciatívou, vytvorením stimulačných podmienok, ako aj tvorbou školských obvodov), aby segregácii zabránili, nie sa iba nečinne prizerať a odvolávať sa na strohú, často zle interpretovanú dikciu zákona. Určujúci faktor pri každom postupe je najlepší záujem dieťaťa. Je totiž v záujme celej spoločnosti, aby aj z detí, pochádzajúcich zo sociálne znevýhodneného prostredia, vyrástli plnohodnotní členovia tejto spoločnosti, k čomu výraznou mierou prispeje aj desegregačné úsilie v rámci školského vzdelávania.“[1]

Tento negatívny spoločenský fenomén neriešili len súdy. Na úrade verejného ochrancu práv sme posudzovali podnet, v ktorom podávateľ namietal diskrimináciu žiakov rómskeho etnika v základnej škole. V záujme riadneho preskúmania podnetu vykonali v apríli minulého roka naše kolegyne osobný prieskum v základnej škole. Zo zistení kolegýň, ale aj zo stanoviska vedenia školy vyplýva, že všetky triedy žiakov z majoritnej populácie sú umiestnené v hlavnej budove základnej školy. Triedy, ktoré navštevujú iba žiaci z rómskej komunity, sa nachádzajú v inej časti školy. O podrobnostiach daného prípadu budem informovať v správe o činnosti verejného ochrancu práv za rok 2022, ktorú predložím koncom marca Národnej rade Slovenskej republiky. Avšak už teraz a na tomto mieste môžem uviesť, že postup školy vykazuje znaky segregácie vo vzdelávaní a že som nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by bolo možné uvedený postup základnej školy ospravedlniť. Tento postup predstavuje porušenie základného práva
na vzdelanie garantovaného čl. 42 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Vedenie školy som požiadal o prijatie opatrení potrebných na odstránenie segregácie rómskych žiakov.

Vážení prítomní, dámy, a páni,

prípady porušovania práv nevinných detí v škole sú štartom detí do sveta generačnej chudoby. S tou sa rómska menšina nedokáže vysporiadať sama, bez pomoci majority. Buďme citliví voči latentnému rasizmu, ktorý je veľmi nebezpečný tým, že postupne a celkom nebadane prestupuje našu spoločnosť. Neberme na ľahkú váhu nenávistné prejavy, ktoré môžu vyústiť do fyzického násilia.

Diskriminácia a potláčanie práv menšín nemá mať v modernej demokratickej spoločnosti miesto. Nech je nám rómsky holokaust tragickou pripomienkou toho, čo dokáže spôsobiť ľudská nenávisť, zloba a absolútna neúcta k iným ľuďom.

Obetiam rómskeho holokaustu patrí moja úcta a ja som presvedčený, že je potrebné nezabudnúť a opakovane si zverstvá z minulosti pripomínať.

Ďakujem za pozornosť.

[1] bod 15.1 odôvodnenia rozsudku zo dňa 15. decembra 2022, spis zn. 5Cdo/102/2020.