Nižšie prinášam úplné znenie mojich odpovedí pre TASR k článku „Dobrovodský sa už podnetmi pokút počas pandémie COVID-19 nezaoberá“.

1. Kancelária verejného ochrancu práv sa už v súčasnosti nezaoberá žiadnymi ďalšími podnetmi týkajúcimi sa ukladania pokút za porušenie zákazu vychádzania počas núdzového stavu v čase pandémie ochorenia COVID-19. V medializovanom prípade išlo o posledný zo série podnetov tohto druhu, pričom všetky riešené podnety sa týkali pokutovania ľudí bez domova.

2. V medializovanom prípade išlo o pokutu, ktorá bola človeku bez domova uložená za priestupok podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva. Skutková podstata tohto konkrétneho priestupku však nebola v čase vyhláseného núdzového stavu použiteľná, a to do dňa 18. januára 2021, pričom podávateľovi podnetu boli pokuty uložené v dňoch 2. a 9. januára 2021. Od 19. januára 2021 však nadobudla účinnosť novela zákona o civilnej ochrane, podľa ktorej už bolo možné zákon o civilnej ochrane (vrátane všetkých skutkových podstát priestupkov podľa tohto zákona) aplikovať aj počas núdzového stavu.

Odpoveď na Vašu otázku tak je, že do dňa 18. januára 2021 nebolo možné považovať porušenie zákazu vychádzania za priestupok podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona o civilnej ochrane. Pritom nie je vylúčené, že by toto konanie mohlo byť priestupkom podľa iného právneho predpisu, to však nebolo predmetom preskúmavania podnetu. V žiadnom prípade však nemožno tvrdiť, že všetky pokuty uložené v čase pandémie a v čase núdzového stavu za neplnenie pandemických opatrení, alebo špecificky za porušenie zákazu vychádzania, boli nezákonné.

Medializovaný prípad však bol po skutkovej stránke špecifický. Okrem uvedenej špecifickej otázky súbežnej použiteľnosti zákona o civilnej ochrane a ústavného zákona o bezpečnosti štátu (podľa ktorého sa vyhlasoval núdzový stav a ukladal zákaz vychádzania), bola druhým kľúčovým faktorom skutočnosť, že podávateľ podnetu spĺňal jednu z výnimiek zo zákazu vychádzania (presun do sociálneho zariadenia pre ľudí bez domova).

Medializovaný prípad tak bol špecifický z viacerých hľadísk a rozhodne z neho nie je možné vyvodzovať všeobecne použiteľné závery vo vzťahu ku všetkým pokutám uloženým za zákaz vychádzania. Treba mať na pamäti aj fakt, že na rozdiel od väčšiny obyvateľov, ľudia bez domova nemali možnosť objektívne plniť uložený zákaz vychádzania. Z toho dôvodu tvorili v danom čase obzvlášť zraniteľnú skupinu.